Mňa tento rok azda najviac prekvapujú ľudia, ktorí ma uprostred leta varujú, aby som nechodil bosý, lebo prechladnem a o niekoľko minút na to stretnem iných ľudí, ktorí sa ma zas pýtajú, či ma tie chodníky nepália. Ono jeden krát by som to ešte pochopil, ale keď sa vám to stane viac krát a s úplne inými ľuďmi, človek sa už jednoducho musí na tom pobaviť.

 Ľudia v okolí ma už roky poznajú ako niekoho, kto chodí skoro všade bosý, ale nájde sa zopár takých, ktorí keď ma niekde stretnú, tak sa ma aj po toľkých rokoch pýtajú, že kde mám topánky. Lenže potom, keď ma náhodou niekedy vidia obutého, tak neveria vlastným očiam.

 Nevadí mi, ak sa mi ľudia vonku prihovoria kvôli bosým nohám. Ale veľmi vtipné mi potom prídu situácie, kedy sa so mnou ľudia snažia komunikovať práve preto, lebo som bosý, lenže schválne si vytvoria nejakú úplne inú zámienku, s ktorou ma oslovia. Neviem, asi si potrebujú overiť, či som normálny a až po čase konverzácie sa schválne pozrú dole a spýtajú sa ma na moje nohy. A niekedy sa dokonca neodhodlajú spýtať vôbec. Očividne sa hanbia viac, než by som sa mohol ja. Raz si jeden mladík v autobuse všimol, že nemám obuv ani žiadnu batožinu, v ktorej by som ju mohol mať a tak sa po chvíľke odhodlávania postavil zo svojho miesta, prišiel ku mne a spýtal sa ma (v takmer úplne prázdnom autobuse), či si môže prisadnúť. Nevadilo mi to, tak som súhlasil. Bolo mi jasné, kvôli čomu za mnou asi prišiel a čakal som, kedy sa spýta niečo na tému bosej chôdze, ale na môj údiv sa ma pýtal stále len samé hlúposti, či neviem o nejakej práci, ktorú by som mu vedel dohodiť, alebo akú počúvam hudbu a potom začal vravieť o sebe, že štyri roky hrá na gitare (pritom o gitarách skoro nič nevedel). Občas sa mi proste stávajú podobné, povedal by som, že zábavné, situácie.

 Stávajú sa aj vám podobné situácie, kedy sa jednoducho musíte (aspoň v duchu) z ľudí smiať?

 Nerád sa smejem z druhých, ale aj takto môže bosá chôdza zlepšiť človeku náladu a spríjemniť deň.